o živote aký žijeme

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok

Cirkus zvaný Slovensko

Kde bolo, tam sa stalo. V prachu ciest sa vliekol jeden cirkus. Ono sa to ani moc na cirkus nepodobalo. Skôr na karavánu pozbierancov, čo sa zišli náhodou na jednej ceste.

V čele sa vliekli tri obstarožné vozy, čo svoje zlaté časy mali dávno za sebou. Vozy boli ťahanými obstarožnými vrakmi, čo už dávno mali skončiť v šrote. Veľký motor na čele konvoja síce zavíjal na svoje maximum, ale bez výdatnej pomoci osádky by dávno konvoj zastal. Za čelom, sa v rôznych odstupoch pohybovalo ešte neurčené množstvo vozov, povozov, kár a karičiek. Každú z nich ťahal iný zázrak techniky. Dokonca v prachu ciest sa objavili aj konské, volské a kdejaké iné ťažné motory a povozy.

Na ceste odnikadiaľ nikam, sa vždy po čase objavilo mesto, dedina či len osada. Iba v tedy karavána ožila. Zrazu každý chcel a mal nárok na to podľa neho naj naj miesto. No bola to len dávno nacvičená a mnohokrát predvedená fraška pre domácich. Cirkusové predstavenie v plnej paráde. Narýchlo nablískané vozy, účinkujúci vyšnorovaný v obstarožných šatách a megafóny vrieskajúce až v ušiach zalieha. A to všetko pod prísnym dohľadom šéfa. Síce už si nik nepamätal prečo a kedy ho zvolili ale stále tu bol on šéf. A šéfovskú pozíciu si strážil ako poklad. Nečudo, veď nič viac nemal.

Tak ako čas ubiehal, zvesť o zvláštnej karaváne sa šírila krajinou. Už sa minuli časy, keď ich vítali s otvorenou náručou, chlebom a soľou alebo domácim hriatym. Tam, tam boli časy, keď ľudia  s otvorenými ústami počúvali rozprávky o slávnej minulosti a ešte slávnejšej budúcnosti.

Keď každý úbohý trik eskamotéra, klauna či cvičenej opice privádzal publikum do varu. Čoraz častejšie, počuli pískot, smiech, nadávky a niekedy schytali aj spŕšku zhnitej zeleniny, či ovocia. No šéfa a jeho kompánie ako keby sa to netýkalo. Vždy znova a znova zbalili svoje vozy a poďho do ďalšieho mesta, dediny či osady.
Dlho takto chodili, až raz podvečer prišli na okraj jedného mestečka. Znova sa chystali predviesť svoju šou, keď cestu im skrížili mladý strážci. Cesta bola zahataná reťazami.

Podľa nariadenia občanov, mali zakázaný vstup do mesta. Utáboriť sa, môžu. Tam vonku, na okraji obecného smetiska.  Aj keď  šéf  zúril a s ním  celá jeho kompánia, nič iné nemohli spraviť.

Odbočili na prašnú poľnú cestu, na ktorú ich vykázali. Za svetiel svojich povozov sa neskoro v noci dokotrbácali na okraj  smetiska. Šéf hneď zvolal poradu, ale nevyriešili nič. Aj zvedovia priniesli správy, že aj ostatné cesty sú strážené a cirkus má všade zákaz vstupu.

Hneď ráno, ledva kohút vytiahol slnko z teplých perín, začali sa znovu radiť. Radili sa, hádali sa, nadávali si, paktovali sa a nanovo skúšali prejsť ale nedalo sa .Potom niekto dostal ten veľký nápad. Samozrejme šéf si ho privlastnil a začal podla neho konať.
A výsledok ? Ten posúďte sami…